17.9.

Dnešný deň začal super. Ráno som sa ja, Andrea Bohušová normálne zobudila. Teda tak ako vždy. Budík zazvonil o 6.15 a ja som ho vypla. Nakoniec som vstala tesne pred pol 7. Dala som si sprchu, umyla si vlasy, lebo naozaj už vyzerali strašne. Upratala som si neporiadok na stole, prichystala sa do školy, a potom až do 7.35 sa hrala na mobile.

Šla som do školy a v triede som si spomenula, že dnes píšeme opakovaciu písomku zo slovenčiny. No super. A vlastne možno ešte píšeme z chémie. Rýchlo som sa začala učiť. Tesne pred písomkou som mala pocit, že to viem. Až pokiaľ som nepoprosila Eriku, aby ma preskúšala. Keď skončila, bola som úplne zdeptaná, lebo vysvitlo. že moje poznámky nestačia.

Povedala som jej, nech na to dlabe, proste dnes nemám svoj deň, keďže sa so mnou chce Bohuš stretnúť, pretože mu mám vysvetliť chémiu, a potom ma k tomu ešte pozval na kávu Lukáš, lebo sa chce porozprávať o Sofii. Teda ja sa chcem o nej porozprávať. Všimla som si, že sú spolu dosť často.

Na písomke som teda niečo napísala. Mohla by som mať 2/3, tak ako minule. Viem, že je to skôr 3 ako 2, ale stále lepšie ako 4 či 5. Mobil mám odložený v taške, lebo profesorka Radostná chodila po triede a snorila po najmenšom náznaku ťahákov či celkového odpisovania. Keď som si pred odovzdávaním nahlas povzdychla, profkin radar to zachytil a hneď bola pri mne.

"Andrea!" povedala medovým hlasom. "Prosím vás, píšte, nevyrušujte a nevzdychajte ako 100-ročná babka," usmiala sa na mňa škodoradostne.

Len som pretočila očami a ona sa na mňa ešte širšie usmiala. Odovzdala som radšej písomku a sadla si späť na svoje miesto. Na ďalšej hodine - chémia - sme takisto písali. Niečo som zbúchala a mohla si pokojne trieskať hlavu o lavicu. Modlila som sa, aby čo najskôr skončil tento deň.