20.4.

Dnešné ráno bolo najťažšie zo všetkých predchádzajúcich. Musela som totižto vstávať o 5 ráno, aby som stihla autobus na brigádu.

"Vypni ten sprostý budík, Andrea," vrieskala na mňa spolubývajúca. "Si normálna, takto skoro ráno si nastaviť budík?" ziapala na mňa až nám museli na dvere a steny búchať ostatní obyvatelia internátu.

Prestala vrieskať hneď ako som vypla budík a ona sa naštvane obrátila na druhý bok a spala ďalej.

"Musím ísť na brigádu," povedala som upokojujúc sa, aby som po nej niečo nehodila a nezobudila ju úplne.

Čo najtichšie som sa obliekla, zobrala si veci a odišla na autobus. Moja brigáda pozostávala z dokladania tovaru. Bola som na oddelení drogérie a snažila som sa nečervenať sa, keď sa ma starší pán spýtal, kde sú obaly, ktoré sa používajú v posteli. Tak som mu teda ukázala daný regál s prezervatívmi. Takto som pracovala 8 hodín pokiaľ som mohla ísť domov.

Ale najväčší trapas sa mi v ten deň stal s Tatianou Ospanlivou, dievčaťom, s ktorým som mala jednu spoločnú hodinu. Išla som domov s ruksakom a veľkým čiernym vrecom namiesto kufra. Na stanici sa mi smiala, že či tam mám mŕtvolu a, že koho som zabila. Keď doň párkrát buchla, smiala sa, že je to dosť tvrdé a hlavu mám v ruksaku. Keď sme prestupovali z vlaku do druhého vlaku, pri podchode sme stretli policajtov a ja som len tŕpla či ma náhodou nezastavia.

Vo vnútri stanice zase z vreca Tatiana spravila bombu a jej nápad ju bol odpáliť 20 minút po tom, ako budeme už dávno preč.

"Ty ju nastav, ty to vieš, veď je to tvoje vrece," vtipkovala. O pár minút neskôr na to prešli okolo nás tí istí policajti, čo boli pri podchode. Prešli a vyšli von. Následne som drgla do Táni.

"Prestaň už s tým, budeme mať problémy," zvážnela som, lebo najprv to bavilo aj mňa. Našťastie som sa domov dostala v pohode, nikto ma nezastavil. Doma som rozprávala mladšej sestre túto príhodu a smiala sa spolu s ňou. Odvtedy som brala kufor kašľajúc na to na koľko dní idem na intrák.