Detstvo

Detstvo. Zaujímavé obdobie. Pamätáte si ešte naň? Dokedy vlastne trvá? Dokým nezačnem chodiť do základnej školy? Veriaci - až pri birmovke?

Podľa mňa, keď ste na strednej, prestali ste už byť dieťaťom, lebo máte už o trošku väčšiu zodpovednosť a beriete veci vážnejšie. Nerátam decká, ktoré chodia do 8-ročných gymnázií. Tie si to až tak neuvedomujú, lebo pre nich je to zo začiatku aj tak iba pokračovanie tam, kde prestali.

Takže detstvo. Čas, kedy si neuvedomujeme súvislosti a dôsledky činov, ktoré spravíme. Rodičia sú pre nás vtedy čosi ako pre veriacich Boh. Sú to tie najúžasnejšie bytosti a div, že sa im neklaniame. No postupne zisťujeme, že nie sú takí dokonalí, a to väčšinou už na druhom stupni ZŠ. Veď my si ani neuvedomujeme, ako rýchlo o detstvo prichádzame. Niektorí chlapci už v rannom veku, keď im zomrie otec a oni sa stávajú hlavou rodiny, preberú určité povinnosti otca a čím sú starší, tým je ich viac.

A dievčatá.... U nich to platí asi rovnako. Hlavne tiež, keď prídu o matku, tak najstaršia dcéra preberá úlohu matky, predčasne dospeje a stará sa o mladších súrodencov. Keď ste jedináčik, tak vás iba vychováva pri tejto situácii jeden z rodičov, ktorého máte a žijete si spokojne ďalej. Síce výchova môže byť tvrdšia, keďže rodič preberá úlohu nebohého rodiča a snaží sa ho nahradiť.

Prečo tak rýchlo prídeme o detstvo? Môže to byť kvôli rôznym vplyvom. Okolie, rodina, priatelia.... Ale na vine nie sú oni, ak chcete niekoho/niečo obviňovať, ale rôzne situácie a čas. Hlavne čas. Ten plynie rýchlo a nedá vydýchnuť. To, že si my spravíme čas na oddych a relax, to neznamená ešte, že sa čas zastaví, a potom budete môcť pokračovať ďalej akoby nič.

Ale čas plynie ďalej a na nič/nikoho nedbá. Ani sa nenazdáme a už sme dospelí. Opustili sme detstvo a vydali sa do sveta dospelých a zákonov. Detstvo je vlastne len jedna z etáp nášho života. Len akýsi úsek, na ktorom sme mohli byť šťastní a bezstarostní. No nie vždy to aj tak je. Snažíme sa to teda aspoň vynahradiť našim deťom a držať ich, čo najdlhšie v nevedomosti, aký strašný je okolitý svet.

Niekedy sami zostávame deťmi a nesprávame sa ako dospelí, lebo nechceme. Nechceme zahodiť bezstarostnosť a nevedomosť a naložiť si na plecia realitu so zodpovednosťou. Lenže musíme dospieť. Nemôžeme sa stále správať ako deti, aj keby sme veľakrát chceli.

Zodpovednosť nás aj tak raz dobehne. Spolu s realitou a smrťou.Smrť zasiahne a o nich sa už nemá, kto starať. Zmieria sa mnohokrát s realitou, keďže zažijú akési prebudenie. Už som prešla z fyzickej na mentálnu stránku. Po mentálnej stránke, každý z nás je stále vo vnútri dieťaťom. Veď chlapci si stále kupujú rôzne hračky, len sú drahšie, krajšie a výkonnejšie ako drevený vláčik. Dokonca na tieto sa snažia lákať viac dievčatá. Dievčatá chcú byť krajšie, a tak neostávajú iba pri normálnej hygiene, prirodzenej farbe vlasov a vrkôčikoch. Stávajú sa z nich barbieny a z chlapcov nabúchaní frajeri.

Kam týmto dospeje ľudstvo? Nechcem zas povedať, že všetci sú takíto. Nájdu sa aj výnimky z pravidla ako vo väčšine prípadov. A týmto som nechcela uraziť nikoho. Radšej na strednej uzavrieť kapitolu detstvo a otvoriť novú, a to dospelosť, zodpovednosť a zákony.