Lifan a Arnuzir

Zmenila sa. Už nemala na sebe košeľu a rifle, ale namies to toho mala ľanovú košeľu s koženým opaskom, kožené gate, cez plece plátennú tašku ss bylinkami a z jej sveta zostal iba čierny kabát s kapucňou. Noc. Všade ticho. Nachádzala sa v nejakej izbe a keďže bola tma, ľahla si na posteľ a zaspala. Zobudila sa až ráno. Ležala na posteli a premýšľala. Spomenula si. Na všetko , čo vedela vo sne. Vybrala sa do Veľkej siene na raňajky. Našla tam iba chorobne bledého muža s dlhými bielymi vlasmi, mal špicaté uši, modré oči, dlhé tenké prsty ako klavirista a na sebe bledomodrú tuniku. Sadla si po jeho pravici za vrch stola. Dlhé hrobové ticho. Nakoniec ho prerušil on. "Dúfam, že si sa dobre vyspala. Vyzeráš čerstvo." Hútala či mu to má povedať. Nabrala odvahu a prešla rovno k veci. "Prepáčte, ja viem, že vy ma poznáte, ale ja nepoznám vás, ani tento svet, do ktorého som sa dostala." Lifan sa zamračil. "Prepáč mi, zabudol som, že si prišla iba včera." Civela do jeho pokojnej tváre. Myslí, že som sa zbláznila a mal by pravdu. Možno mi preskakuje. Asi som v nejakom blázinci, ale potom sa tu správajú ku mne veľmi zaujímavo. Predstierať, že sme v inom svete, pff! To je choré!!!

Asi jej čítal myšlienky, lebo sa zaklonil dozadu a rozosmial sa. "To-toto nie je blá-blá-blázinec," vyrážal slová pomedzi smiech. "Ja neviem o tomto," mávla rukou okolo seba, "nič. Vy o mne ale všetko." Zvážnel. "Nie, ty vieš o tomto svete veľa. Možno viac než ja." Uprel na ňu svoje ľadovo-modré oči. Zachvela sa pod tým pohľadom. "Spomenula si si, ale nechceš si to priznať. Nechceš vedieť nič," zašepkal. Zachytila to, akoby mala vyostrené zmysly. Odvrátila sa od jeho hypnotizujúceho pohľadu.

Číta mi myšlienky, uvedomila si zhrozene.

"Prepáč, že som ťa nenaučil uzatvárať si myseľ aj predo mnou. Je to moja vina. Chcel som, aby si bola dokonalá bojovníčka a chcel som vedieť na čo myslíš a tvoje pocity," zosmutnel. "Prosím ťa, nauč ma znova to isté," uprela naňho túžobný pohľad. Sťažka si povzdychol. "Dobre. Budem sa snažiť, aby si si spomenula na všetko," prikývol. "A začneme hneď po raňajkách, ak dovolíš." Dívala sa ako teľa na nové vráta. Po chvíli zavrela ústa a s chladným pohľadom prikývla. "Vidím, že niečo vieš zo svojho sveta," usmiala sa, "to nestačí!!!" schladil ju. "Dúfam, že to stihneme," poznamenala s vážnym výrazom. "Naraňajkujeme sa najskôr, apotom začneme s prevýcvikom." Posadili sa za stôl, na ňom sa objavili rôzne jedlá. Zobrala si zeleninový šalát, rožky, maslo, syr, salámu a o chvíľu pred ňou boli bagety. "Tradičné jedlo, na ktoré sme zvyknutí chutí najlepšie," poznamenal Lifan. "Hmmm....," rozplývala sa. Po hodine výdatného jedla sa odobrali do šermiarne. "Tu ťa naučím bojovému umeniu, pästným súbojom, ale aj šermiarstvu s hocičím, čo budeš mať poruke," usmial sa. "Budeš bojovať ako muž, naučíš sa tak správať, aby si sa vedela maskovať, keby si chcela, aby ťa nikto nespoznal, budeš - použijem vaše slovo - schizofrenik. Budeš dáma aj pán, žobrák, ľahká žena, grófka, princezná, pomätenec, šialenec, chromý aj zdravý..... Všetko, čo len budeš chcieť," popritom sa záhadne usmieval. "No, musím ťa upozorniť, že aj naši nepriatelia sa vedia perfektne maskovať, sú veľmi prefíkaní a zlomyseľní, nemajú zľutovania, iba málokedy. Keď skončíme, porozprávam ti niektoré dôležité fakty a legendy," hľadel zamyslene kamsi ponad jej plece. "Maskovanie ma láka, legendy tiež," uškrnula sa. Všimla si, že Lifan má na sebe teraz bielu ľanovú košeľu, pod ktorou sa črtalo jeho vypracované svalstvo a kožené gate s čiernymi čižmami. Kedy to stihol? zistila som prekvapene. "Dobre to ma teší. Teraz začneme tým, že ja ťa napadnem a ty sa budeš brániť. Musíš ma zložiť. Neboj sa, len nechaj svoje telo, aby ťa viedlo. A hlavne spomienky," popritom sa stále usmieval. Zrazu ako panter priskočil k nej a zaútočil s dravosťou šelmy na jej brucho a hlavu. Amanda odskočila šikmo dozadu prekvapená svojou rýchlosťou. Dobre, nechám sa viesť. Správne, začula hlas v mysli. "Vy viete čítať a odpovedať na myšlienky?" Áno, niekedy to má svoju výhodu, zasmial sa. Vyštartovala naňho, pokiaľ nebol chránený. Prekvapila ho, ale nie veľmi. S ľahkosťou odrazil jej útok. "Ty nie si obyčajný človek, ale rozmýšľaš nad svojou rýchlosťou. Máš v sebe Spojenie krví, preto si taká nebezpečná. A nie si bohužiaľ jediná." Zhrozene sa pozrela na Lifana.

"Čo znamená Spojenie krví?"

"Nie, je to žiadna kliatba, len sa spojili človek, elf, upír a obor.
Sila štyroch.
Znamená to, že upíria krv ti dáva rýchlosť, obria silu, elfia múdrosť, poznanie a veľmi dobrú pamäť, ale človek....
Ten nemá, čo ponúknuť. Okrem svojej smrteľnosti."

"Takže ma môžu zabiť."

"Podľa toho, akým spôsobom. Upíria krv ti poskytuje aj trochu regenerácie, ale naučil som ťa kúzla, ktoré ťa veľmi neoslabia, ale zahoja ti malé poranenia a rezné rany, ale poznáš aj na zlomeniny, ktoré sú náročnejšie a liečivé bylinky. Vieš z nich pripraviť rôzne masti a elixíry. Tie ti tiež pomôžu. Mohli by ťa zabiť len niektoré veľmi mocné kúzla a pár zbraní, ale o nich vie len málokto," dodal s vážnou tvárou.

"Páni, to nemyslíš vážne?!" zvolala prekvapene. "Takže som v podstate nesmrteľná?" zažmurkala ešte stále trochu v šoku.

"Áno, v podstate áno," prikývol so založenými rukami na hrudi. "Dobre, dosť už otázok a vysvetľovania. A už aj bojovania. Spomínaš si už na všetko z boja, ešte obnovenie poznatkov o krajinách zostáva," povedal oblečený už zase vo svojej tunike. "Poď za mnou," kývol rukou otočiac sa a vydajúc sa inou chodbou preč.
Amanda nemala inú možnosť len za ním ísť.

Prišli až do knižnice. Vošla a zostala ohromene stáť. Toľko kníh som ešte pohromade nevidela.Police s knihami siahali až k stropu a každá skriňa obsahovala knihy jedného žánru zoradené abecedne. Neprúdilo sem žiadne svetlo zvonku, ale napriek tomu bolo v knižnici vidno každú knihu. Uprostred knižnice bol na zemi kruh a na jeho okrajoch bolo niečo napísané.

Entri, chi ha coraggio e ricevi la sapienza.

A v jeho strede stála na podstavci kniha.

"To je Almanach, v tvojom jazyku. Mi ho voláme Arnuzir.To znamená Kráľov priateľ, " povedal s úctou.

Amanda vstúpila do kruhu. To, čo nasledovalo, by sa dalo opísať jedným slovom. Explózia. Amanda sa chytila za hlavu a tlačila si rukami na uši snažiac sa stlmiť bolesť.

"Áááá.... " padla s výkrikom na kolená.
"Dooooosť!!! " skríkla a bolesť prestala.

Oči jej zmodrali. Neboli už zelené, ale azúrovo modré a po okrajoch žiarili.

"Čo sa stalo? Veď vidím inak, akoby... " povedala vystrašene.

"Áno, " povedal Lifan s miernym úškľabkom na tvári a so zopätými rukami sediac v kresle a hľadiac na ňu.
"Zabudol som ti povedať, že Almanach je trošku ako živá bytosť, preto jej predtým ako vstúpi niekto do kruhu, treba kývnuť hlavou alebo sa úplne pokloniť. Teraz inak vidíš, lebo si to nespravila, ale pamätá si ťa, teda nie si vážne zranená a Arnuzir ti takto sprostredkúva informácie o krajine, " dopovedal prekrížiac si ruky na hrudi.

Poriadne sa naštvala. Mala chuť mu zotrieť ten prekliaty úsmev z tváre.

Áno, to je ono. Vďaka Arnuzir. Teraz uvidíš, že nie som tá, ktorú poznáš.

Amanda sa zlovestne uškrnula.

Zaplatíš čiastku svojho dlhu.

Postavila sa a stála tam s tým úsmevom a založenými rukami.

"Ako sa darí Malve?" usmiala sa zlovestnejšie a Lifan sa prestal uškŕňať.
Vstal a zahľadel sa na ňu zmätene.

"Ups, prepáč, zabudla som. Je predsa mŕtva. Rovnako ako aj to dieťa? Prežilo aspoň to?" zatvárila sa skrúšene, ale to bola iba pretvárka.

"Čo sa stalo? Čo si spravila?" skríkol.

Zasmiala sa zlovestne a on tam len vyjavene stál s rozšírenými očami a otvorenými ústami celý zdesený tým výjavom. Prestala sa smiať.

"Nejde o to, čo som všetko urobila ja....Ale o to, čo si urobil ty." povedala a ďalej sa zlovestne usmievala.

"Vieš je veľmi jednoduché ťa prekvapiť alebo vydesiť. Hmm, čo sa stalo, že sa tak tváriš?"

Spustila ruky k telu a naklonila zvedavo hlavu nabok. Lifan zaťal ruky v päsť a snažil sa nemyslieť na ten deň.

Maltaia.

V ten deň prišiel o všetko, na čom mu záležalo. O manželku, dieťa, najlepšieho priateľa a veľa dobrých vojakov. Vinil sa za to. Možno keby vymyslel lepšiu stratégiu....Ale nie, bol to náhly útok. Našťastie boli pripravení. Uštedrila mu touto pripomienkou poriadny úder pod pás. Sadol si a zložil hlavu do rúk.

"Prečo mi to pripomínaš? Nevidíš, že už dosť trpím? Každý deň sa snažím na to nemyslieť, ale nedá sa to...." povedal takmer plačlivým hlasom.

"Nie, " zašepkala. "Zabudol si už na mňa. Na nášho syna. "

Lifan zdvihol hlavu a od úžasu otvoril ústa. Už tam nestála Amanda, ale....

"Malva," vydýchol.

Jeho mŕtva manželka. Áno, bola to ona, stále rovnako krásna ako pred smrťou. Celá v bielom sa vznášala kúsok nad zemou.

"Malva," zopakoval. "Ale ako je to možné, veď....si mi zomrela v náručí."

Zaleskli sa mu slzy v očiach. Usmiala sa naňho celá žiariaca.

"Áno, a teraz stojím pred tebou. Neviem, ako je to možné. Ale som rada, že ťa vidím." Zosmutnela. "Myslíš na mňa niekedy, Lifan? Iné spomienky ako z vojny?"

Zvesil smutne hlavu. "Si ako duch, čož vlastne asi teraz si. Stále ma prenasleduješ v spomienkach. Všade, kde sa pozriem v tomto zámku, vidím teba a naše dieťa. Nedokážem zabudnúť." Zaťal päste.

"Malva, čo sa stalo s dieťaťom? Čo sa stalo pri pôrode?" opýtal sa skleslo.

"Máš syna, Lifan. Nádherneho syna. Volá sa David."

Zodvihol prudko hlavu a prekvapene sa na ňu zahľadel.

"Žije, Lifan. David žije. Viem to." povedala obrátiac sa k nemu chrbtom.

Lifan od smútku zase zvesil hlavu a prikryl si tvár dlaňami.

"To nie je možné...." zavzlykal. "Ako....?" rozplakal sa.

Malva sa otočila a vystrúc ruku pohladila ho po hlave. Lifan s úžasom zdvihol hlavu. Jej ruka skončila na jeho líci.

"Malva...." vzdychol.

Vstal a podišiel viac ku kruhu. Malva sa vznášala tesne pred ním. Roztiekli sa jej z očí slzy po tvári. Lifan sa k nej naklonil a pobozkal ju. Keď po bozku otvoril oči, Malva tam už nebola. Potichu sa stratila. Na zemi pri Almanachu ležala bezvládne Amanda bez známky života.