Ja trochu inak...Keď mám svoj deň alebo čo človek dokáže

Prológ

Publikované 29.06.2014 v 18:34 v kategórii Two Worlds (2 Svety), prečítané: 387x

Bol to sen. Iba sen. No, veľmi skutočný sen, hovorila si Amanda. Zobudila sa celá spotená. Hodiny ukazovali pol tretej ráno. Posadila sa a po chvíľke si zase ľahla. Prehadzovala sa na posteli až kým nezaspala. A zase tu bol sen, no našťastie iný. Tentoraz o škole, a nie o nereálnych veciach. Takto spala až do rána. Ešte, že je víkend. S takouto hlavou by sa jej do školy nechcelo ísť. Bola rada, že jej rodičia nechali prázdny dom. Iba jej. Otvorila dvere na izbe. Ticho. Veľké ticho. Žiadny hluk. Vystrčila hlavu z dverí. Nikto nikde. Žiadne náhle prekvapenie. Vydýchla si. Je to pravda, má celý dom iba pre seba. Opatrne vyšla von z izby. Keď videla, že okrem nej v dome nie je nikto, išla si spraviť raňajky. Nevadilo jej, že je ešte v pyžame. Urobila si toasty, naliala si mlieko do šálky a sadla si na barovú stoličku pri kuchynskom pulte. Najedla sa, spratala riad do umývačky a zase šla do izby. Steny izby boli biele posiate červenými ružami. Sadla si na posteľ, ktorá bola biela a vyzerala ako manželská, na nej rozhádzané červené periny. Poobzerala sa po izbe. Dve okná v izbe boli obrátené k oblohe a večer pozorovala z postele mesiac a hviezdy. Vedľa postele stál nočný stolík s červenou lampou a knihou. Skrinky mala ebenové, dvere boli mahagónové s bielym náterom vnútri a zlatistou kľučkou v tvare ruže. Na dverách viselo klopadlo s hlavou draka a podložkouna klopanie. Z vnútra sa mohla zamknúť a zasunúť retiazku na dvere. Vedľa dverí, keď vchádzaš tak napravo, stála veľká biela skriňa, kde mala oblečenie. Vedľa nočného stolíka stál palisandrový stôl s notebookom a k stolu bola prisunutá tyrkysová otáčacia stolička na kolieskach. Vedľa dverí naľavo bola knižnica s knihami, zaplnená až po strop a pod knižnicou mala nahádzaných plyšákov. V strede knižnice neboli knihy, ale sošky rôznych tvarov, veľkostí aj vzorov. Keď sa takto obzrela po izbe povedala si, že je dobré nemať súrodencov. Nikto sa jej nič nevypytuje ani ju neotravuje. Obliekla si modré rifle,biele letné tričko a modrú károvanú košeľu. Hútala, čo pôjde robiť. „Zavolám kamoške, možno by išla so mnou na drink alebo na disko,“ povedala povzdychnúc si. Zavolala jej. Po piatich minútach sa ohlásila. Kamoška mala čas, a tak šli do baru si sadnúť. Šťastie, že mám osemnásť,vravela si v duchu. Dali si pohárik martiniho, po ňom zaplatili a Amanda ju pozvala k sebe domov. „Rodičia odišli na dovolenku kamsi do Thajska, ja mám voľný byt. Môžeš u nás spať, ak chceš,“ ponúkla jej. „Zbehnem si pre veci a hneď prídem,“ stihla ešte zakričať jej kamoška. To bola celá Jess. Vlastne Jessica, celým menom Jessica Elizabeth Parkerová. Ja som bola len Amanda Blacková. Len Amanda. Mená akoby boli ušité iba pre ne. Nestarali sa veľmi o to ako sa, ktorá z nich volá.Prečo sa nestarajú, čo sa stane, keď ho povedia?

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?