Večerná úvaha

Nedávno (7.11.) som vracala z univerzity skôr ako som mala. Odpadla mi jedna hodina, tak som sa mohla zastaviť ešte v obchode. Keď som išla na ubytovňu, na jednej ulici som si uvedomila, že kráčam rýchlo. Spomalila som. Bojím sa? Nie, a to aj napriek tomu, že som dievča. Ponáhľam sa do tepla? Možno. Ale skôr som sa ponáhľala, pretože som chcela byť čím skôr na izbe a hrať sa na notebooku. Keď som si to uvedomila, išla som pomalšie.

Zrazu som zbadala, že ide oproti mne matka s dvomi deťmi. Druhé dieťa som si všimla až neskôr a na chvíľu som sa zarazila. Matka a aj starší syn, ktorý išiel pred ňou, sa pozerali do svojich mobilov a mladšieho syna mala táto žena na akejsi vôdzke. Na chvíľu zdvihli hlavy, aby ma obišli, ale potom zase pozerali do mobilov.

Čo je to za dnešná doba, že už nekomunikujeme medzi sebou, ale len elektronicky? Dvaja ľudia sedia vedľa seba a namiesto toho, aby sa rozprávali medzi sebou, si píšu na sociálnych sieťach. To už sme sa pomaly aj odnaučili ako sa rozprávať s druhými? Ako komunikovať s priateľmi a blízkymi?

Každý sa ponáhľa za svojím cieľom, a keď sa pozriete do ľudskej tváre, väčšinou vidíte prázdny pohľad. Žiadna iskra života alebo nejakého pocitu. Len tma. To už nás až tak pohltila táto doba, všetky vymoženosti, že už ani nežijeme? Že už nič necítime? Že už len ostala prázdnota, v ktorej čakáme na koniec svojho života, na smrť?

Kráčala som ulicou a moje kroky sa ozývali. Všimla som si okná domov. Tmavé a prázdne. Zase len prázdnota. Tam, kde sa svieti, je väčšinou život, ale vo väčšine domov bola tma. Akoby boli navždy opustené, no napriek tomu som mohla vidieť psov, ktorí ich strážili a občas začuť nejaký zvuk. No napriek tomu sa nikde nesvietilo.

Je to smutné. Väčšina ľudí sa dá pohltiť tmou, zúfalstvom a beznádejou, že už aj svetlo im prekáže. Prečo to tak je? To už sme naozaj stratili vôľu žiť? Stretla som len málo ľudí. Áno, viem, že je to asi pre chlad, ale v centre mesta bolo veľa ľudí, cestou na ubytovňu už skoro žiadni. Po ceste okolo mňa prešiel jeden muž. Tiež mal takmer prázdny pohľad. Akoby už len robil to, čo musel a robil to automaticky.

Koľko je takýchto ľudí? Neskúsili ste niekedy vypnúť všetku elektroniku? Myslím tým počítače, mobily, tablety a televízory. Aspoň jeden deň skúsiť byť bez siete. Ja som to skúsila. Keď som to nutne potrebovala kvôli úlohám, tak som si mobil zapla a bola na internete, ale inak som si čítala knihu, bola vonku alebo sa zabávala spoločenskými hrami s rodinou. Ak ste to nikdy nevyskúšali, tak by ste mali. Skúste na chvíľu odložiť svoju prácu a nájsť si čas na svoju rodinu, lebo aj deti trpia, keď sú ich rodičia stále zaneprázdení a nemajú na nich čas. Keď to odložíte, uvoľníte sa, nebudete pod stresom, zabavíte sa, zlepší sa vám nálada...... Alebo len choďte von s kamarátmi, so známymi, zabávajte sa, nemyslite len na seba, ale aj na pocity druhých.

Odporúčam aspoň na deň-dva odpútať sa od týchto vecí a zabaviť sa inak. NApríkladom výletom do prírody, spoločenskými hrami....... možností je veľa. Je to len na vás, či chcete byť prázdni alebo plný života. Vyberte si....... Ja som si vybrala. :)