Život

Načo/Na čo je život? Prečo vlastne žijeme? Prečo chodíme do školy, do práce, domov? Máme vôbe stály domov? Načo sa naháňame za vecami a snami, keď aj tak raz umrieme? Veď nám ide v podstate iba o prežitie. Sme len akési schránky tvorené z fosforu, sodíka, kyslíka, vápniku, síry, vodíka a ďalších látok. Máme mozog a ten nám prikazuje hýbať sa, pohnúť rukou, nohou, hlavou a núti nás prežiť.

Prežiť a prežívať.

My vlastne iba prežívame zo dňa na deň. Veď my nemôžeme nikdy vedieť, kedy zomrieme. Alebo či prežijeme vôbec noc. Život ako taký je vlastne nanič. To, že myslíme, nás ešte nerobí ľuďmi. Keby sme nemali ľudskosť a pocity, sme len schránky plné ničoho. Veľkí objavitelia, vedci, vynálezcovia, načo ste sa snažili, veď ľudstvo tu možno o pár rokov už nebude a kto si vás bude pamätať? Už teraz na vás moderní ľudia zabúdajú a ponechávajú vás minulosti. Kašlú na ňu. A hľadia len do budúcnosti. Ale tá im nemusí niečo priniesť. A keď tak, možno len smrť, neúspech, sklamanie, smútok a strach.

Strach a smrť.

Tie najviac ovládajú človeka, a preto sa snaží prežiť, čo najdlhšie, lebo môže skončiť každú minútu. To je to, čo nemáme a chceli by sme mať.

Čas.

Jednotka, ktorou je všetko merané. Ostatné jednotky sú zanedbateľné, lebo tie si vymyslel človek popri čase. Ale čas je tu stále a uteká. Nikdy ho nie je dosť.

"Užívaj si, veď si mladá."

Túto vetu už počuli snáď všetci, keď nemali ešte 20.

Užívať si.

Taká otrepaná veta. Užívať si, to by chcel každý, ale ako keď nás ľudské zákony nepustia. Dokonca ani čas. Načo sedia žiaci v školách? Veď každú chvíľu tam môže niečo vybuchnúť alebo školu zachvátiť požiar a všetci môžu zomrieť.

Poviete si, to je ale paranoička a pesimistka. Nie, nie som paranoička, ani pesimistka. Som len realistka, ktorá uvažuje o živote a jeho zmysle.

Má vôbec život zmysel? Všetci hovoria, že áno. Stačí si iba stanoviť cieľ a ísť za ním. Ale čo potom, keď ho dosiahnem? Väčšinou povedia ľudia: "Stanov si ďalší."

A takto to ide ďalej. Dokola a dokola. Hotový začarovaný kruh. Cítim sa pri tom ako škrečok na kolese. Stále behám dokola. Nevidím východ. Keď ho zbadám, zmizne mi. Takže z tohto vyplýva, že život nemá žiadny zmysel.

Ten si určujeme sami. Chápem už ľudí, ktorí hovoria, že láska neexistuje. Tá vyplýva z našich pocitov. Je to vlastne zhluk veľmi dobrých a príjemných pocitov. A chápem aj samovrahov. Pochopili, že život nemá zmysel, kým si ho neurčia a oni si ho nevedeli určiť. Veď, kto by chcel žiť v psychicky narušenej rodine. Alebo byť donekonečna týraný a zneužívaný.

Títo ľudia proste nevedeli tieto veci zastaviť sami. Jediné riešenie, čo im napadlo, bolo zabiť sa. Ukončiť svoje trápenie. Chápem ich, lebo sama často uvažujem nad smrťou a nad nespravodlivosťou života.

Preto závidíme ostatným, ale načo? Tiež raz zomrú, ako vštci ostatní, dokonca možno ešte horšou smrťou.

A stále užívaj si, pokiaľ si mladý.

Mladosť.

Kedy vlastne končí? Vtedy, keď skončím výšku alebo keď nájdem na tvári prvú vrásku?

Ja by som túto vetu pozmenila a to takto:

"Užívaj si, prežívaj naďalej v tento deň, ktorý máš a kašli na zajtrajší deň. Lebo ten ani nemusí prísť. Uži si tento deň najviac, ako môžeš, lebo život je nestály a ten tvoj v dnešnej dobe môže skončiť v každej sekunde. Ži tento deň, lebo iba ten ti patrí naozaj."

A aj keď som veriaca a nemám riešiť takéto veci, lebo Boh sa postará a tak, tak nezahŕňam do tohto Boha, lebo dnes aj v minulosti ti môže zobrať život aj tvoj priateľ či blízky.

Ži tento deň naplno a nestaraj sa o budúcnosť, lebo tá môže byť rôznorodá.